Makovníky

Vrátila som sa z obchodu s pálenkou. Bolo po raňajkách. Na stole bolo nachystané na pečenie. Droždie, múka, vajíčka a mak. Veľa maku. Dnes budeme mlieť.
„ A kokosové trubky nezrobime? Babka ich mali radzi.“ Pýta sa sesternica z komory obzerajúc ich zásoby strúhaného kokosu. Ten bol na parádne koláče.
„ Co ši še spochabela? Fto to vidzel na kar biele kolače!“ okríkla ju babkina sestra.
Každá sme sa v tichosti pustili do nejakej práce. Babka nás učili, že roboty še treba chytac, naj idze od ruky a aj ket očom veľo, ruky raz-dva zrobia.

Cez okno bolo počuť tety na dvore. Maňa počítala kury, že ona nedovoli šicke pozabijac a tote šumne sebe vežne na vajca, bo šak to aj jej kury už teraz.
Sestry sa postavili na chodbu.
„Teta, veď už toľko nekričte“ odvážila som saj ju pokojne upozorniť.
„Ty, ty..“ a povedala to vel’mi škaredé slovo.
Stuhla som. Pre mňa to znamenalo, že to už vie. Musel jej to povedať, ináč by ma takto nemohla nazvať.
Ďalej sa rozkrikovala a nadávala mi do sopľavých, a že tam ani nemám čo robiť, že som drzá a mám sa spratať z domu, bo to bude jej dom a nie môj a ona nás tam nesterpi.
Ja som už vedela, že nesmiem nič povedať. Ani by mi nešlo. Stála som tam a hľadela na vzduch pred ňou. Opatrne som si hužvala spodok trička v dlaniach a v ušiach mi zneli jeho sľuby.
Vtedy v kukurici.
Vyzvedal a vydieral.
„ukáž mi a nepoviem“
nechcela som
„ukáž mi aj ja ti ukážem“
Cítila som na sebe jeho víťazný pohľad a potupu. Pamätám si vlhký pach zeminy, do ktorej sa mi zaryla tvár. Dotkol sa ma špinavými rukami. Neznášala som ho za to. Prinútil ma sa pozrieť.
Ja som to pretrpela a on to aj tak prezradil mame. Už sa to môžu dozvedieť aj naši. Najradšej by som zmizla, no vedela som, že teraz nemôžem, musím upokojiť dych a udržať slzy v očiach. Ona stíchne a ja pôjdem mlieť mak.