Hnedý sveter

Včera bol náročný deň. Sadám si späť na posteľ, na ktorej som spala.
Je čistá. Nikto na nej nechcel spať. Do včerajška bola babkina.
Hľadím na priľahlú posteľ. Na nej spia dve sesternice pod jednou perinou. Aj vedľa na pohovke spia ďalšie dve. Všetci, ktorí ostávali v dome na noc sa museli potlačiť. Ja som mala pohodlie.
Je ticho. Vychádzam z izby. V kuchyni ešte nikto nebol. Naberám vodu do čajníka. Pri pohľade z okna zbadám tetu.
Sedím pri stole a obzerám si priestor, ktorý dôverne poznám.
Čo s tým všetkým teraz bude?

Do kuchyne vošla teta.
Pozerá na mňa.
„Ta co nešpiš? ... ši lačná?
Pokrútila som hlavou a odchlipla z čaju.
„Ani mne nič nejdze zjesc.“ sadá si oproti mne k stolu.
„Ta to už tak.“
Ťažoba sa vliala do celého priestoru ako hustá hmla.
Ticho hlučnelo v ušiach.

Tetu vystrelilo zo stoličky.
„Chto to tak zafčas?“ zahundre a otvára dvere.
Dovnútra s krikom vstupuje jej sestra.
„Ja berem gauč! Caly gauč aj s leskymom!“
„Šak cichši, tu šicke špia!“
„Ja perša pytam gauč a vežnem sebe aj dajake graty!“ sestry sa pretláčajú v chodbe.
„Maňo!“ ozval sa ujo z poschodia „Tebe calkom preskakuje? My tu ešte spime!“
„Ja chcem svojo!“ rozdrapuje sa ďalej „ neže sebe poberece co chcem ja!“
„Ešči nemaš mac ani v žemi a ty tu idzeš robic hrech peklo!“ trasie ňou teta.

Hluk pobudil skoro všetkých. Sesternice opatrne nakukovali spoza dverí spálne.
Aj na poschodí bolo počuť zvedavý šum. Ujo niekoľko krát pomaly a hlasno
sestre zdôrazňoval, že si bude môcť z domu vziať čo chce, že on nič nepotrebuje...
Ona na to začala zvyšovať svoje požiadavky, že chce aj toten paradny kostym, aj
toten drahy pohar co ona kupovala maceri, aj toten..

Presunuli sa do kuchyne a zavreli za sebou. Ja som vošla vedľa do obývačky.
Sadla som si na kraj kresla, na ktorom bolo preložené zelené leskymo
z roztiahnuteho gauča.
Nehýbem sa. Hluk z kuchyne sa mi stráca v diaľke. Hlavou mi prúdia zážitky a okamihy, ktoré mám silno prepojené s niektorými predmetmi v dome. Vytrieďujem tie najdôležitejšie.

Rýchlo sa presúvam k stene so sklenčinami, odsuniem sklo a zo sklenenej poličky
si opatrne vyberám pískajúceho keramického vtáčika. Je už trochu ošúchaný,
kúsok píšťalky je odštiepený, ale viem, že keď doň nalejem trochu vody, bude
mať presne ten štebotavý zvuk, ktorý si pamätám od detstva, keď sme sa pri
každej návšteve s babkou s ním hrali a spievali.

Trochu poposúvam ostatné predmety, aby si nikto nevšimol, že tam chýba a
otváram vedľajšiu skriňu. Sťahujem z vešiaka hnedý sveter so sklenenými
gombičkami. Je to ten, ktorý mi babka zvykli požičať, keď bolo chladno a nemala
som si čo obliesť do kostola. Mal zaujímavý pletený vzor, babka si ho šanovali.
Zabalím vtáčika do svetra a vtlačím na dno svojej tašky. Poriadne to zamaskujem.

V tom sa otvoria dvere, obe sestry hlučne vstupujú do izby.
„Aj toten parádny sveter berem! Ty ho aj tak nezakapčeš!“ otvára skriňu.
Nachvíľu som zrástla s podlahou.
„A dze je? Šak tu višel... ty ši ho už vžala pre Mariku!“ obvinila sestru
„Ne! Prisambohu, že ja sveter nerušala!“
Odchádzam z izby, tvárim sa, že potrebujem na záchod. Kuchyňa už bola plná.
Cítila som, ako ma všetci pozorujú, určite na to prídu..


Amalka Ľudmila Valenčíková

(09.03.1980)

Je absolventkou Ateliéru slobodnej kreativity 3D na Fakulte umení TU v Košiciach. Žije v Sp. Novej Vsi, kde pôsobí v slobodnom povolaní. Popri výtvarnej činnosti sa vo voľnom čase venuje písaniu poézie a prózy. Členkou klubu je od roku 2018.

Ocenenia

Poetická Ľubovňa 2023 (Cena o. Vasiľa Kočembu), Poetická Ľubovňa 2024 (1. miesto za prózu od 20 rokov).

Publikovala

 Orol Tatranský 11/23 (rozhovor a poézia), RTVS Rádio Devín, relácia Verše.

Vydala

Samostatne knižne doposiaľ nepublikovala.