Tajomstvo pisoára

 Po dlhej dobe som bol opäť s kamarátmi von. Akože "von" z našich domovov, ale vlastne „dnu“, niekam si sadnúť, dačo popiť, nezáväzne komunikovať, či zabaviť sa. Ako za starých mládeneckých čias. Nuž, a keď sme si objasnili terminológiu, môžeme prejsť k veci. A aj k WéCé.

Podnik sa tváril na vyšší štandard, sedenie príjemné, obsluha znesiteľná. Šutka však poznamenal, že predtým to tam bolo lepšie, že títo noví čašníci akoby nevedeli, ako sa správať ku zákazníkom. Ja som mu na to povedal, že sa neviem správať ku čašníkom, takže je to v poriadku. Pravidlá sú nejasne stanovené, žiadna zo strán nemá právo na sťažnosť.

Mimovi však vadilo, že sa v podniku fajčí. Ja so Šutkom sme to akosi nechápali, teda hlavne Šutka; ja som sa stal empatickým až potom, keď mi dym začal štípať oči. Až mi slzili. To už Mimovi hrozil astmatický záchvat. Šutka, ktorý sa počas jednej z Mimových sťažností práve vrátil z WC, povedal: "Ale záchody tu majú pekné." Čo mi nepripadalo nijako zaujímavé. Až kým nepovedal zásadnú vetu večera, ba až zvyšku existencie: "A v pisoároch majú ľad!"

Čo ma teda dosť pobavilo.

„Načo by tam dávali ľad? Veď sa im rýchlo rozpustí...“ spustil pomedzi kašeľ Mimo.

„To musia byť nejaké tablety, dezinfekčné, ako chlór, alebo také niečo,“ púšťal som pomedzi smiech zasa ja.

„Ale je to priehľadné ako ľad,“ bránil sa Šutka.

„Tak to nie je chlór, ale ľad to určite nie je...“ pokúšal som problematiku uzavrieť.

„Je tam aj niečo iné... Ale je tam aj to priehľadné, ako ľad,“ pokračoval v obrane Šutka.

Mimo bol mimo, ledva dýchal, ale z výrazu tváre bolo jasné, že neverí na ľad v pisoári.

„Neveríme,“  vyhlásil som aj za neho.

Potom sme chvíľu riešili zasa otázku zákona o ochrane nefajčiarov. Mimo tvrdil, že aj toto je verejné miesto, takže sa tu nemá fajčiť, Šutka mu zasa vysvetľoval, že sa mal už dávno aklimatizovať na smrad. Predsa nie je možné, aby ho to tak dráždilo, načo sme dospeli k záveru, že je to psychosomatické. A Mimo je vlastne netolerantný voči fajčiarom. On sa zas bránil, že fajčiari nie sú tolerantní k nemu. My so Šutkom však vieme svoje, Mimo sám sebe škodí, že je taký netolerantný. Zožiera ho jeho vlastné skazené vnútro, a nie nejaký neškodný dym z kultúrnej rastliny.

Mimo sa zodvihol a odišiel. Na WC. A cestou že sa pozrie, či nie sú voľné miesta v inej časti podniku, kde by nebolo tak nafajčené.

My sme zatiaľ dokazovali našu obrovskú toleranciu. Šutka zahlásil, že by mu vôbec nevadilo, keby vedľa sedeli gejovia. (Pokiaľ by mu dali pokoj, nech si robia čo chcú, povedal. Nuž, ale fajčiť by nemuseli). Mne by však viac vyhovovalo, keby tam sedeli dve lesbičky.

Našu viac než dvojzmyselnú; teda vlastne až (jedno) zmyselnú debatu prerušil Mimo: „V tých pisoároch je možno naozaj asi ľad. Ale nad umývadlami netečie teplá voda.“

Tentoraz ma to už naozaj začalo hnevať. Kým sme boli dvaja proti jednému, bolo mi ľahké žartovať. Ale Šutka si uvedomil ich prevahu a začali ma masívne presviedčať, že to musí byť ľad. Klasické vymývanie mozgov opakovaním svojich domnienok, povýšených na úroveň jedinej pravdy.

„Ale načo? Veď by ho museli dopĺňať každých pätnásť minút! Neuverím, kým mi ho nedonesieš!“  snažil som sa brániť svoje, nepochybne správne, stanovisko.

Chalani ma posielali na WC, aby som sa šiel presvedčiť sám. Nešiel som, nepotreboval som ísť, iba kvôli novým poznatkom z mytológie. „Ja vám neverím, a ani nechcem veriť v nejaký smiešny ľad!“

„Fanatik!“ označil ma Šutka.

„Vy ste fanatici!“ nedal som sa. „Nemá to žiaden racionálny základ!“

Potom si začali vymýšľať nejaké domnelé zdôvodnenia; v rámci odvodnenia pisoárov. Vznikli dogma o zachovaní arómy, svätom vzduchu, nepoškvrnenom vyšťatí a iné nezmysly. Napokon niekto z nich zahlásil, že viera nepodlieha rozumu ani logickým argumentom. Je to dar. Božia milosť. V poriadku, vzal som na vedomie, takže som ju nedostal. Nezvýšilo na mňa. A nechýba mi.

Mimo by si aj dačo objednal, ale čašníci akosi neboli v dohľade. „Asi šli dosýpať ľad do pisoárov,“ rypol som do horúcej témy. „A teplá voda tiež netečie kvôli zaľadňovaniu celého WC...“

Ale medzi ľaduveriacimi pisoáristami sa zrazu môj povestný humor nestretol s pochopením.

Keď čašníci hodnú chvíľu nechodili, Mimov návrh presadnúť si nadobudol aktuálnosť. Novoobsadený priestor bol príjemný, mal som dobrý výhľad na dve dámy, ktoré hrali biliard. Mal som dojem, že by dokázali podať rukolapné dôkazy o existencii tajomných dimenzií.

Mimo si vydýchol, aj sa nadýchol, o poznanie smelšie. Bolo tam naozaj menej nafajčené. Šutka do mňa naďalej hustil svoju novonadobudnutú vieru v ľad, ale ja som úspešne odolával.

Mimo sa stal nejakým aktívnejším. Len čo sa mu lepšie dýchalo, stal sa z neho zvestovateľ novej viery.

Našťastie prišiel čašník, a priniesol nápoje. Teplé.

V rámci objednávacieho rituálu sa ma obsluha pýtala, či chcem tú kofolu chladenú, ale nechcel som. To som ešte netušil, že dobre robím. Čo keby mi do nej chceli dať ľad? Z pochybného zdroja.

Šutka stále nedal pokoj. Vravel, že som zaslepený, že nechcem spoznať pravdu. A to je horšie ako nemožnosť pravdu uvidieť. Je to hriech. Mal som možnosť vidieť a spoznať, ale odmietol som spasenie. Som zatratený.

„Dajte mi už pokoj,“ ukončoval som pokusy tých dvoch o obrátenie na vieru. Byť agnostikom mi vyhovuje, nepotrebujem sa zaťažovať nejakými bludmi. „Môžem sa s vami rozprávať o čomkoľvek, ale o tomto teda nie!“

Posedenie sa napokon nieslo už len v duchu nezáväzných debát, výhradne mužských tém, ktorých vlastne ani nie je veľa. Ale aspoň nevznikli ďalšie rozbroje a nové sekty. Pred desiatou sme podnik opustili. Musel som stihnúť posledný autobus. Ale aj skočiť na záchod. Darmo ma presviedčali, aby som sa vrátil do kultového zariadenia a vyskúšal ich progresívne WC.

Ja som sa radšej zastavil v staručkej budove, kde máme redakciu. Toalety sú síce na nízkej úrovni, bez využitia moderných technológií, ale nečíhajú na nich ani mystické prekvapenia. Klasické hajzlíky a pisoáre, na aké sme my, prostí ľudia, zvyknutí.

Oni dvaja sa medzitým náramne bavili na môj účet. Ja som im povedal, že by som sa v lepších WC ani nedokázal vymočiť.

Tým som celú záležitosť považoval raz a navždy vybavenú.

Ibaže Šutka mi o pár dní zavolal, že je znova v tom istom podniku. A on sa na vec pýtal čašníčky. A ona mu povedala, že v pisoároch je, okrem tej dezinfekčnej tablety, naozaj aj ten mnou spochybňovaný ľad.

Najskôr som mu odpovedal, že ma to nezaujíma. Že jednoducho ich konšpiračným teóriám nemienim podľahnúť. Potom som mu ale zavolal naspäť, nech sa teda spýta, načo presne tam ten ľad dávajú. Že chcem poznať presné vysvetlenie a zdôvodnenie.

On mi na to odpovedal, že inteligentný človek sa to predsa dovtípi. Ale že mi to zistí, lebo on sám na to neprišiel.

Nezistil mi to. Nechcel vyzerať ako hlupák a vypytovať sa sprostosti.

Asi si to budem musieť zistiť nakoniec sám. Lebo mi tým pisoárovým tajomstvom celkom naštrbil môj krehký vnútorný pokoj, moju dlho budovanú rovnováhu, môj jasný pohľad na vesmír, na zákony univerza, na zmysel nášho bytia.