Hodvábna kravata

   Reštika bola prázdna. V ruke som držal hrsť dvadsaťcentoviek, ktoré som počítal a postupne púšťal do priehradky na mince v kase. Hosť si sadol za pult a ja som podľa toho spoznal, že je to človek, ktorý sa chce rozprávať. Nebol som nadšený. Neznášal som tieto objednávky na poslednú sekundu. Vypýtal si dvojitú brandy a tak som mu do napoleonky nalial Jaloviinu. Aby som dal najavo, že je záverečná, odviazal som si kravatu a položil som ju na bar nenúteným, ale  tiež mierne pobúrenom geste. Zatočil som hlavou zboka na bok, ako človek, ktorý práve dokončil ťažké fyzické cvičenie, a v krku mi zapraskalo. Pri tom zvuku sa muž natiahol a zobral viazanku do ruky.

   „Áno, je to čínsky hodváb.“

   „To záleží na jej vyhotovení,“ stroho som odvetil a pokračoval som v počítaní peňazí. Muž si zhlboka vzdychol, odpil si z brandy, položil pohár späť na kokteilovú servítku a zaboril si hlavu do dlaní v utrápenom geste. „Je to strašné byť na dôchodku.“

   „Vážne?“

   „Máte pocit, ako keby ste prišli o život. Čaká vás len akési dožívanie. Spoločnosť vás prestane rešpektovať a stáva sa z vás spoločenský parazit.“ Hranou ruky urobil gesto, akoby chcel rozťať pult, a ja som na chvíľu prerušil počítanie peňazí.

   Muž sa neveselo zasmial: „V mojej krajine to je iné. Je to strašné sa cítiť nepotrebný a vedieť, že čoskoro vám zmäkne mozog.“

   „Môžem sa spýtať, akú ste vykonávali profesiu?“

   „Pôsobíte ako niekto, kto bol v armáde,“ dedukoval som.

   „V krajine odkiaľ pochádzam je veľmi dôležité, v akom poste sa muž nachádza, aby mohol zabezpečiť svoju manželku, rodinu a spoločenský status. Naše zriadenie je omnoho prísnejšie ako severské a západné krajiny.“

   „Prísnejšie? Hovoríte o nejakých vládnych opatreniach?“

   „Dá sa to tak povedať. V našej krajine sú tresty za zločiny omnoho prísnejšie.“

   „Nie som si celkom istý, ako to všetko súvisí s vaším odchodom do dôchodku.“

   „Pracujem pre vládu. Kedysi som bol naozaj vojakom. Dôstojníkom. Ale potom som profesiu zmenil.“ Pri týchto slovách sa strnulo usmial.

   „Zmenili ste profesiu tak, že z dôstojníckeho povolania ste začali pracovať pre vládu vašej krajiny. Ste azda politik?“

   „Ale... čo je na tom, keď už som v dôchodku. Som popravca.“

   „Aha.“ Nevedel som, čo mám povedať. Nevedel som ani, či mám byť zhrozený, alebo znechutený, ale nízky sivovlasý chlapík v bielej košeli s modrými bodkami nepôsobil veľmi hrôzostrašne. Okrem toho bol v rezorte už dva dní a pôsobil skôr osamelo než odstrašujúco. Pricestoval sám. Vtedy som si to ešte neuvedomil, ale neskôr som pochopil, že sa o tom chcel rozprávať. O svojej profesii popravcu a o tom, na čo sa ho ľudia pýtali, a on vtedy nemohol, alebo nechcel odpovedať.

   „Takže ste popravca... akože kat?“ opýtal som sa po chvíli.

   „Áno. Posielam ľudí na smrť.“

   „Neviem veru, čo mám na to povedať, je to veľmi... nekonvenčná profesia. Ale možno by ste mali byť radi, že ste v dôchodku,“ povedal som opatrne a nervózne som znova pretrel pult.

   „Vy to vôbec nechápete.“

   „To je dosť možné... ale ako by som to mal pochopiť?“

   „Máte šťastie, že to pochopiť vôbec nemusíte. Vo Fínsku nemáte trest smrti.“

   „A je vo vašej krajine trest smrti?“ opýtal sa so záujmom a spôsobom, ako keby sa pýtal na predpoveď polárnej žiari.

   „Nie, nemáme trest smrti, ale až do čias, keď som sa narodil, vládla v našej krajine totalita. Totalitný režim, nesloboda a mizéria môže byť horšia ako smrť.“

   „Hovoríte, ako keby ste totalitu zažil,“ poznamenal bystro a sledoval môj výraz tváre.

   „Nie, nezažil som ju. Písal som o období totality v mojej diplomovej práci.“

   „Nuž teda, v krajine, odkiaľ pochádzam, ja môže byť niečo, čo by ste asi definovali ako totalita. Demokracia je podľa nás dekadentné zriadenie. Tradícia, zvyky a náboženstvo sú zásadné pre našu kultúru.“ Hovoril tieto slová spôsobom, ako keby ich často opakoval, alebo ako keby ich mal silno vštepené. Pokračoval: „Nie je to len o tom, že tu trest smrti platí a tu zas nie, že na jednom mieste ľudí posadia do elektrického kresla a za hranicami susednej krajiny to neurobia. Treba o tom rozmýšľať tak, že pravidlá a poriadok vyvstávajú z komunity a kultúry, nie z geografického rozloženia. Isté kultúry vyžadujú trest smrti.“ Muž hovoril zapálene a presvedčene. „Naša krajina nie je veľká a dekadentné zriadenia vedia napáchať veľké škody. Mnoho náboženstiev a mnoho kultúr v jednej krajine končí vždy občianskou vojnou.“ Odmlčal sa, zdalo sa, že čaká na otázku z mojej strany. Konce krátkych prstov mal spojené a lakte mal nižšie pod barovým pultom.

   „Ak sa smiem spýtať, prečo ste sa rozhodli práve pre túto profesiu?“

   Muž sa mi znova pozrel do tváre, vyzeral, že uvažuje nad odpoveďou, alebo nad tým, čo môže povedať a čo nie. Rozhovoril sa zachrípnutým hlasom:

   „Ako dieťa som videl popravu a pamätám si, že to bola asi najúctyhodnejšia vec v mojom vtedajšom živote. Nebolo to tým obesením. To bolo samozrejme strašné. Zapôsobilo na mňa správanie popravcu. Spôsob, akým kontroloval celú situáciu bol obdivuhodný. Nepočul som ho povedať ani jediné slovo. Úkony vykonával s rešpektom jeho asistent a on len ukazoval gestami.  Tiež si pamätám to ticho a tú bázeň. Bolo to v pavilóne, ktorý bol súčasťou väznice. Vtedy som si povedal sám pre seba, že aj ja by som chcel v ľuďoch vzbudzovať takúto bázeň.“

   Opäť nastalo ticho. Opieral som sa o pult a vnímal som len tvár kata dívajúceho sa do svojho pohára. Dopil zvyšok brandy, zaklopkal prstom na okraj pohára, dal tak najavo, že chce ďalšiu rundu. Za normálnych okolností by som odmietol s tým, že je už po záverečnej, ale teraz som vedel, že táto situácia v sebe nesie výnimku.

   „Človek by predpokladal, že taká situácia by bola pre dieťa traumatizujúca.“

   „Bola by traumatizujúca, ak by človek nepoznal okolnosti. Na poprave som bol so svojím otcom. Popravili muža, ktorý znásilnil moju matku. Vtedy som tomu ešte nerozumel. Nerozumel som konceptu prehrešku a potrestania a nerozumel som ani tomu, prečo sme týždeň pred tým chodili po celom meste a otec mi naliehavo prízvukoval, aby som sa rozpamätal na tvár toho človeka, pretože som ho videl. Rozmýšľal som vtedy, čo by mu asi môj otec urobil, aby situáciu napravil. Nenašli sme ho. Neskôr sa však ukázalo, že ten človek sa niekde opil a rozpovedal svoj čin niekomu, kto ho udal. Dostala sa mu spravodlivosť. Takých ako on som popravil desiatky, možno aj stovky.“

   Roztvoril ruky, ukázal dlane, potom si ich o seba oprášil, akoby boli zašpinené.

   Odrazu zmenil tón rozprávania a jeho mierne zasnený výraz stuhol. „Neskôr som zistil, že poprava nie je len o tej bázni a rešpekte. Je to kruté a ťažké remeslo. V našej krajine sa popravuje povrazom. Povraz je v slučke omotaný hodvábom.“ Krátko upriamil pohľad na moju kravatu, ktorá ležala tam, kde ju položil. „Musíš mať aspoň štyridsať rokov, pretože mladá myseľ je nezrelá. Mladí muži často na popravách zvracajú a omdlievajú ako ženské. Takí ako vy.“ Zadíval sa na mňa a ja som rozmýšľal, či by som pri poprave omdlel, alebo sa povracal. „Nemôžete mať úplne rád svoju prácu, ale môžete mať rád len to, keď ju dokonáte správne a dôstojne.“

   „Dá sa to aj nesprávne?“ prerušil som ho nečkane a mal som pocit, že som vstúpil do jeho monológu neprimeranou otázkou. Popravca sa len krátko zamyslel a bez zaváhania odpovedal a dal tak najavo, že otázka bola na mieste:

   „Stávajú sa aj nešťastné situácie. Na popravu môžu prísť vysoko postavení ľudia, alebo aj prezident, a ak sa vtedy stane nehoda, je to situácia, ktorá sa nedá napraviť. Vy sa bojíte, ale nie smrti trestaného, ale toho, že niečo nevykonáte správne. Ak raz uvidíte popravu, nemôžete ten zážitok len tak zmazať, alebo z neho vycúvať. Keď je telo príliš ťažké, môže nastať dekapitácia. Trest smrti obesením by mal byť bez toho, aby tiekla krv. Telesné tekutiny sa uvoľnia takmer vždy, a preto je pod šibenicou debna s pilinami. Kľúčom je nenechať sa emocionálne zatiahnuť do situácie. Využiť to, že sa odohráva veľmi krátko. Je to, ako keby ste si s niekým podali ruku.“

   Naznačil podanie ruky, potriasol ňou a potom opäť urobil to nezvyčajné gesto – oprašoval si ruky, ako mal na nich ťažké blato. To gesto sa mi silno vrylo do pamäti. Asi najviac z celého nášho rozhovoru.

   „ Pamätáte si dajaký výnimočne dobre? Viete, nejakú popravu, ktorá sa veľmi odlíšila od ostatných?“

   Po tejto otázke sa popravca zahľadel prázdnym pohľadom na drevený obklad baru a ja som videl, že odpoveď neloví v spomienkach, ale je mu okamžite jasná.

   „Keď som s týmto remeslom začal, nemohol som celé týždne spať. Potom sa niečo vo mne vyrovnalo a zriedkakedy som mal znovu problém so spánkom. Vždy som vedel, že stojím na strane spravodlivosti. Niektoré prípady vo mne vzbudili pochybnosti. Akonáhle som začal pochybovať, prestal som spávať, a niekedy, keď som prestal dobre spávať, tak sa naopak do mojej hlavy dostali pochybnosti. To boli tie výnimočné prípady. Niekedy som si nahováral, že niektorí si zaslúžia druhú šancu. Pamätám si ich všetkých. Ich mená. Vidím ich pred sebou... Aj teraz ich vidím visieť.“

   Posledné slová zašepkal a díval sa do priestoru za barom, ako keby tam naozaj niekoho videl visieť na povraze. Po krátkej pauze pokračoval: „Raz, odsúdili na smrť muža s ktorým som mal možnosť spriateliť sa. Bol to dobrý chlap odsúdený za strašný zločin.“

   „Poznali ste ho predtým, ako bol odsúdený?“

   „Zle som vám to vysvetlil. Spoznal som ho až vo väzení, po tom, čo ho odsúdili. Pracujem vo väznici na jednom z oddelení a prichádzam do styku s odsúdenými, ktorí nie sú takí konfliktní. Tí nekonfliktní sa podieľajú na upratovaní, varení, údržbe a podobne. Bol to zručný chlap. Spomínam si, ako raz dával dohromady tú debnu s pilinami, ktorú som spomínal. Bol odsúdený na doživotie, ale o rok na to sa zákony sprísnili a kapacity väznice sa naplnili. To malo za následok prepúšťanie niektorých väzňov na podmienku a popravu väzňov, ktorí tam boli na doživotie. Keď sme tú posratú debnu spolu opravovali, ešte ani netušil, že nad ňou bude visieť.“

   Rýchlo sa sklonil nad pohár s brandy a predstieral, že ju ovoniava, ale ja som videl, že sa takmer rozplakal. Tušil som, že tento muž nie je typ človeka, ktorí stojí o súcit.

   „Keď ho odsúdili, tak som mu povedal, že jeho popravu nevykonám. On na to len prosto odvetil, že by bol radšej, ak by som to spravil ja... Takých bolo viac. Spomínam si na nich všetkých,“ pokračoval rozochveným hlasom, akoby sa na ňom niekto dopustil krivdy. „Žena, ktorá šla na popravu dobrovoľne. Mala na výber, mohla nechať dieťa manželovi a odísť do exilu... Potom ten chlap, ktorý sa stále smial...“

   „Bola vtedy možnosť niečo s tým  urobiť?“ prerušil som ho otázkou, ktorou som ho chcel asi aj utešiť. Muž prerušil rozprávanie a v hlave sa mu začal odvíjať ďalší príbeh...

   „Ten chlap, ktorého som spomínal... nakoniec som jeho popravu vykonal a nemohol som spať aspoň týždeň. Po niekoľkých ďalších týždňoch som navštívil jeho rodinu a povedal im, že som to bol ja, kto na jeho krk dal slučku. Myslel som si, že ma vyženú von na ulicu ako prašivého psa. Možno som v to dúfal. Veril som, že keď ma znenávidia, tak sa mi uľaví. Mýlil som sa, lebo nie iba nenávisť z nás robí ľudí. Namiesto toho, aby ma vyhnali, pozvali ma na čaj a vyjadrili zahanbenie nad jeho skutkom. Prejavili mi rešpekt, o ktorom som nechyroval a ktorý som ani nechcel.“

   Po týchto vetách sa rukou ohnal okolo seba ako človek, ktorý odháňa komáre, a pokračoval iným tónom.: „V podobných prípadoch som šiel za sudcom a žiadal som o prešetrenie. Keď to zlyhalo, požiadal som o amnestiu prezidenta. Snažil som sa im objasniť, že ľudia,  ktorých chcú poslať na smrť... tak tí ľudia, ako ich poznám, by mali dostať druhú šancu. Uspel som len dvakrát. Často sa stávalo, že prípad sa dostal k sudcovi alebo prezidentovi tak neskoro, že sa prešetrovanie rozbehlo až dávno po poprave a nevedeli, že odsúdený je už dávno po smrti.“

   „Vyzerá to, že justícia sa dopúšťa omylov.“

   „To áno. Veľa omylov.“

   „Napriek tomu systému dôverujete?“

   „Ja verím tomu, že stojím na strane spravodlivosti bez ohľadu na justičný aparát. Ľudia robia omyly. Boh je neomylný.“

   „Nevedel som, že v tom hrá rolu aj Boh.“

   „Boh hrá najdôležitejšiu rolu. Ja musím žiť veľmi blízko Boha.“ Keď to dopovedal, zamračil sa na mňa a ja som si pomyslel, že sa ma spýta, či verím v Boha. „Boli ste už v takej situácii, keď ste vedeli, že si sám nepomôžete? Ak áno, tak potom viete, že to bol Boh, kto vám pomohol. Niektorí trpia, aby ostatní mohli žiť.“

   Zatváril som sa pochybovačne, ale popravcovi môj výraz neunikol a bez toho, aby som čokoľvek povedal, len pomaly dodal: „Ste príliš mladý, aby ste to pochopili. Vy na to jedného dňa prídete.“

   „Vyzerá to, že náš svet čakajú samé svetlé zajtrajšky, keďže drvivá väčšina ľudí živorí v mizérii.“

   Pokrčil som plecami a zdvorilo som sa usmial. Chvíľu bolo ticho, ktoré prerušil položením prázdneho pohára na bar. Zhlboka vzdychol a obaja sme ticho predstierali, že rozhovor, ktorý sme práve viedli, bol o nejakej úplne bežnej veci. Ticho narušovalo len zavíjanie mrazivého vetra v škárach vstupných dverí.

   „Vonku je asi veľmi zima, však?“ prerušil ticho.

   „Tridsaťpäť pod nulou,“ odvetil som, dívajúc sa na displej pracovného telefónu.

   „Už je dávno po záverečnej. Mal by som vás nechať dokončiť smenu,“ povedal  ospravedlňujúcim tónom a ja som mierne prikývol: „To nevadí. Nemávam často hostí ako ste vy.“

   Popravca si prehodil vetrovku a nasadil čiapku. Naklonil sa cez pult, podali sme si ruky.

   „Dobrú noc,“ dodal som, keď sa otočil na odchod a blížil sa k dverám.

   Dokončil som ukladanie peňazí do trezoru, vyčistil som kávovar, povypínal svetlá...  Zabralo mi to približne polhodinu. Nakoniec som si obliekol páperovú bundu, zamkol za sebou reštauráciu a vyšiel von na mrazivý vzduch. Fúkal vietor, prehodil som si cez hlavu kapucňu a vykročil som k svojmu bytu... Keď som prechádzal okolo parkoviska, odrazu som spozornel. Na konári borovice sa vo vetre niečo kývalo. Prišiel som bližšie a stuhol som. Popravca visel obesený na konári, tuhý ako kosť. Okolo krku mal slučku uviazanú z mojej kravaty.