O vílach, bosorkách, defektoch a šťastí

Stretol som ťa na Luciu, o polnoci na križovatke. Nedíval som sa cez dieru v stolčeku ale cez spätné zrkadlo. Odvtedy premýšľam, či tieto dva „otvory“ nemajú predsa len čosi spoločné. Možno práve to ma prinútilo zastaviť a vrátiť sa späť.

Zaradil som teda spiatočku. Ani nepamätám, kedy som naposledy za niekým cúval. Ale musel som. Vedel som, že tentoraz musím.

Vystúpil som, a ty si tam sedela. Mohla si pripomínať dievčatko zo zápalkami a rovnako bosorku, ktorej zdochla metla. Nevedel som, čo povedať. Tak som nehovoril nič. Sadol som si vedľa teba, a dýchal spolu s tebou teplo motora, ktorý som nevypol a už nikdy nevypnem. Človek by neveril, koľko hluku môže byť v mlčaní.

„Počúvaš ma vôbec?“ – povedala si potichu. Odvtedy sa rozprávame.

V živote som počul o bosorkách, vílach, o tom že sú zlé, a dobré, priesvitné a zázračné, že prinášajú šťastie. Netušil som však, že sú. A netušil som, ktorá z nich si ty. Pozerala si očami, ktoré bodali ako škótske streky ale zároveň boli zelené ako obloha v močiari. Neviem kto si, ale vtedy som si uvedomil, že čosi podobné som už zažil...

„Prezradím ti tajomstvo. Som víla,“ – povedala Mariana a objala ma. Dýchal som vôňu teplého večera a niečo mi hovorilo, že čosi tak pekné som dávno nepočul. Jemné alkoholické opojenie ma usvedčovalo zase raz v tom, že pravda vo víne je len niekoľkopercentná. Tej noci som to s pravdou prehnal, a ráno, keď už víly zmizli, sedel som v aute pripravený odísť a pozeral do späťáku. Mariana v ňom tancovala a ja som bol ten, čo odchádza.

Od toho dňa ma víly sprevádzajú úplne všade. Často ich vídam v cudzích slnečných okuliaroch, v zrkadlách na križovatke, v mlákach... proste všade. Niektoré z nich poznám po mene, ale neručím, že by som si spomenul na všetky. Bolo pár výnimočných. Napríklad Nikola. Tú som vlastne ani nestretol, iba sa tak prešmykla okolo mňa. Ale keď sedela na kresle uprostred oranžového domu, zabalená v deke z ktorej trčali iba biele ponožky, bolo to to najkrajšie, čo som dovtedy videl. Alebo Romana. Tá ma premohla natoľko, že som pred ňou utiekol. Ivana nebola víla. Dlho som si to myslel, ale nebola. Dodnes neviem, kam ju zaradiť, lebo neviem, či bosorky sú zlé. Ale víla to nebola.

Keď som sa prebudil, ležala si vedľa mňa na chladnom sedadle. Veľa si nepamätám, len ako som sa chcel milovať, a ako som ti potom dlho vysvetľoval, že ten defekt bola náhoda. Ty si sa usmievala. Aj teraz sa usmievaš. Možno sa ti sníva že to dopadlo úplne inak, a možno nie. Neviem.

Nechal som ťa teda spať, a snažil som sa dať veci do poriadku. V srandovnej oranžovej veste som 50 metrov za autom rozkladal trojuholník, aby mi ťa neukradli. Potom som ťa odviezol domov. Nevedel som, či ešte prídeš. Nevedel som, či ťa už neuvidím iba v spätnom zrkadle tak, ako Romanu, Nikolu, Marianu a všetky ostatné. Ale ty si prišla.

„Počúvaš ma ešte?“ – povedala si potichu, a ja som dýchal jemnú alkoholickú ananásovú vôňu tvojej vodky z džúsom. Nič lepšie ma vtedy nenapadlo. Áno. Počúval som ťa. Rád som ťa počúval, lebo všetko, čo si v ten večer povedala, bolo zázračné. Aj to, keď si znovu dostala chuť na ananásový džús, bolo zázračné.

Na druhý deň si odišla, a ja som sa začal zmierovať s tým, že zázraky na počkanie trvajú iba tri dni. Až kým som ťa opäť nezbadal. Bolo to v nejakom veľkom meste, už si nespomínam. Viem len, že boli Vianoce a ty si tancovala okolo polystyrénovej perníkovej chalúpky. Tvoje oči sa odrážali v snehu a prebodávali ma ako sprcha na záchytke. Odvtedy si všade. Vidím ťa doma v zrkadlách, v aute na cestách, vo výkladoch, cudzích okuliaroch.... iba tu nie.. Tu vedľa seba. Ale viem, že sa zjavíš. Tak ako si sa zjavila vtedy, keď som ťa prvý raz stretol.

Na Luciu, o polnoci na križovatke. Nedíval som sa cez dieru v stolčeku ale cez spätné zrkadlo. Odvtedy premýšľam, či tieto dva „otvory“ nemajú predsa len čosi spoločné. Možno práve to ma prinútilo zastaviť a vrátiť sa späť. Zaradil som teda spiatočku. Ani nepamätám, kedy som naposledy za niekym cúval. Ale musel som. Vedel som, že tentoraz musím.

Vystúpil som, a ty si tam sedela. Mohla si pripomínať rovnako dievčatko zo zápalkami a rovnako bosorku, ktorej zdochla metla. Nevedel som, čo povedať. Sadol som si vedľa teba, a dýchal spolu s tebou teplo motora, ktorý som nevypol a už nikdy nevypnem. Človek by neveril, koľko hluku môže byť v mlčaní.

„Počúvaš ma vôbec?“ – povedala si potichu.

„Milujem ťa,“ – povedal som. Odvtedy som šťastný.

V živote som počul o bosorkách, vílach, o tom že sú zlé, a dobré, priesvitné a zázračné, že prinášajú šťastie. Niekoľko som ich aj stretol a niektoré som dokonca poznal po mene ale ty si zrazu pozerala očami, ktoré bodali ako krupobitie a zároveň boli zelené ako obloha v močiari. Neviem kto si, ale vtedy som si uvedomil, že čosi podobné už nezažijem.