Na ceste

Nie som križiak,

nehrkocem spupne mečom,

vykrikujúc heslá.

 

Iba medzi rečou

ostrím slová,

chytám sa pera

ako vlna vesla,

aby som sa aspoň takto na papieri

 

odmiloval.

 

Nevyznám sa v okolitých

ľuďoch ani v budovách,

som jediný zo suity,

utekám z môjho Mníchova,

 

kde som sám seba podlo zradil

bezo mňa o mne rozhodol

a moji blízki boli radi,

že som ich nechal za vodou.

 

Ale ja nie som križiak.

Snívam a moje sny sa blížia

ako sprievod ku Večnému Mestu.

Vitaj pútnik. Vstúp a prestúp

 

s prvým krokom Božie zákony.

 

Pane, daj mi silu!

 

Nad vlastným srdcom chcem byť na koni,

dožič mi pokoj od myšlienok,

vnútených mlčaní a dlhej agónie.

 

Som stále tu! Veď stále žijem

 

trochu bokom od ostatných,

trochu stranou od seba.

Nie bojovník, nie conquistador,

Soldat, križiak...

 

Skôr filozof,

skôr pahreba,

ktorú si, horiacu, vždy nosí zo sebou

ako to všetko, čo je jeho.

 

Priveľa života,

priveľa nechceného,

ušetri ma, Pane,

 

od hluchých uší hluchých ľudí

od zmätku, ktorý vo mne prúdi,

ako v Tebe svätá krv a voda.

 

Nie som križiak.

Pútnik, filozof a šašo...

Jeruzalem, ktorý sa však poddal

neviere

čakajúc  na nových mesiášov.

 

O autocenzúre

Je to smiešne, mne však nie je do smiechu.

Zakrútený do duše,

v zablšenom pelechu

kujem temné plány

pre seba a pre svet.

Je to ako otrávené jablko:

myslieť si, chcieť povedať -

a nesmieť.

 

Koľko mozgov sa od pravdy pozakrúca,

koľkým príde zle od vlastných závitov...

aká pravda? Nesúca či súca?

Hádam sa a život beží popri tom

 

celkom vlastným tempom.

Slnko Zem ako tanečnicu

povykrúca

stále, pravidelne.

 

Mravce – optimisti, tí sa na nej hmýria

a všetko podstatné

je pofidérne.

 

Neviem, ako zdolať

váhu vesmíru a ľudský nezáujem.

Protichodné magnetické polia

v srdciach, hlavách, vedomí.

 

Ja len provokujem.

 

Na kolese nenávisti

ľudí lámu,

až kým zo svedomia

ostanú len atómy.

 

Už som sa dosť s vlkmi navyl,

dosť sa naujúkal,

sám seba za nos povodil.

 

Ako v treťom pokušení:

len si, diabol, núkaj,

a vykladaj dôvody:

 

Ja som totiž skala.

A brány pekelné...

ach, kedy sa už vzdialia?

Matej Barč

(14.08.1993)

 Žije v Spišskej Novej Vsi, venuje sa poézii a pokusom o preklad najmä z ruštiny. Členom literárneho klubu je od roku 2009.

Ocenenia

Wolkrová Polianka 2016 (čestné uznanie).

Publikoval

Vertigo, literárny portál Knihy na dosah, Dotyky a zborníky literárneho klubu PARNAS (2016) a Priúzko (2021).

Vydal

Samostatne knižne doposiaľ nepublikoval.