Na ceste
Nie som križiak,
nehrkocem spupne mečom,
vykrikujúc heslá.
Iba medzi rečou
ostrím slová,
chytám sa pera
ako vlna vesla,
aby som sa aspoň takto na papieri
odmiloval.
Nevyznám sa v okolitých
ľuďoch ani v budovách,
som jediný zo suity,
utekám z môjho Mníchova,
kde som sám seba podlo zradil
bezo mňa o mne rozhodol
a moji blízki boli radi,
že som ich nechal za vodou.
Ale ja nie som križiak.
Snívam a moje sny sa blížia
ako sprievod ku Večnému Mestu.
Vitaj pútnik. Vstúp a prestúp
s prvým krokom Božie zákony.
Pane, daj mi silu!
Nad vlastným srdcom chcem byť na koni,
dožič mi pokoj od myšlienok,
vnútených mlčaní a dlhej agónie.
Som stále tu! Veď stále žijem
trochu bokom od ostatných,
trochu stranou od seba.
Nie bojovník, nie conquistador,
Soldat, križiak...
Skôr filozof,
skôr pahreba,
ktorú si, horiacu, vždy nosí zo sebou
ako to všetko, čo je jeho.
Priveľa života,
priveľa nechceného,
ušetri ma, Pane,
od hluchých uší hluchých ľudí
od zmätku, ktorý vo mne prúdi,
ako v Tebe svätá krv a voda.
Nie som križiak.
Pútnik, filozof a šašo...
Jeruzalem, ktorý sa však poddal
neviere
čakajúc na nových mesiášov.
O autocenzúre
Je to smiešne, mne však nie je do smiechu.
Zakrútený do duše,
v zablšenom pelechu
kujem temné plány
pre seba a pre svet.
Je to ako otrávené jablko:
myslieť si, chcieť povedať -
a nesmieť.
Koľko mozgov sa od pravdy pozakrúca,
koľkým príde zle od vlastných závitov...
aká pravda? Nesúca či súca?
Hádam sa a život beží popri tom
celkom vlastným tempom.
Slnko Zem ako tanečnicu
povykrúca
stále, pravidelne.
Mravce – optimisti, tí sa na nej hmýria
a všetko podstatné
je pofidérne.
Neviem, ako zdolať
váhu vesmíru a ľudský nezáujem.
Protichodné magnetické polia
v srdciach, hlavách, vedomí.
Ja len provokujem.
Na kolese nenávisti
ľudí lámu,
až kým zo svedomia
ostanú len atómy.
Už som sa dosť s vlkmi navyl,
dosť sa naujúkal,
sám seba za nos povodil.
Ako v treťom pokušení:
len si, diabol, núkaj,
a vykladaj dôvody:
Ja som totiž skala.
A brány pekelné...
ach, kedy sa už vzdialia?