„Mám divné sny.“

Stojíme na balkóne, fajčí a popol odklepáva do mojich muškátov.

„Sny sú divné vždy.“

Namietam. „Nie, nie! Toto je iné.“ Možno až príliš nástojčivo, akoby ma urážalo, že moje sny nepovažuje za dostatočne divné. „Opakuje sa to tri- až štyrikrát do týždňa.“

„Uhm.“

Stále som ju nenadchla.

„Sníva sa mi o rybách. Mojich rybách.“

„Tvojich?“ otočí sa, tvár mi zahalí dym.

„Vyfukuj iným smerom, prosím ťa! Vieš, že ten smrad neznášam.“

Zasmeje sa, dym dosadne na listy.

„Moje ryby v akváriu. Vyskakujú z neho a ja ich nestačím zachraňovať. Alebo akvárium praskne a odrazu mi voda siaha po členky. Alebo sú v ňom cudzie ryby, dokonca hady...“

Preruší ma ohorok, práve odhodený do môjho kvetináča. Ticho syčí, medzi mojimi kvetmi sa cíti nesvoj.

„Si tam aj ty.“

Nadvihne obočie a vzápätí si nonšalantne prekríži nohy.

„Áno? Aj ja? Čím som si zaslúžila takú pozornosť?“

„Stojíš v tej vode z prasknutého akvária, ani sa nepohneš, nič nepovieš... ale v tvojich očiach je výčitka.“

Usmeje sa, natiahne sa ako tiger po dlhom príjemnom spánku. Až pod ňou stolička zapraská.

„Aké trefné.“

„Ako to myslíš?“

Sledujem jej pohyby. Je v nich nenútená odovzdanosť, vláčnosť. Mohla by som ju pobozkať. Ale ten smrad neznášam.

„Vždy sa ti páčilo to, čo sa dalo pošliapať alebo chytiť na udicu.“

Mlčím. Balkón pomaly zaplavuje voda. Pokračuje.

„No, a mňa sa dá čo? Utopiť alebo milovať? Povedz mi ty.“

Dívam sa na ňu, ako premoká. Ako sa nehýbe.

Začnem. „Raz sa mi snívalo, že som moju červenú bojovnicu ponorila do cícerovej polievky. Ale ona sa nevedela nadýchnuť, tak som z nej tú polievku začala zmývať. Vieš, čo sa stalo potom?“

„Nezachránila si ju?“ Odtrhne suchý list z muškátu.

„Zachránila. Ostala ružová ako kuracie prsia.“

Nohy si vyloží na zábradlie. Voda jej siaha po bradavky.

„Nebuď smiešna. Ja predsa zbožňujem tvoju cícerovú polievku.“

Zavriem za ňou dvere. Viem, že sa nám dnes bude snívať o rybách.