Biele prasatá

 

Boli dvaja kamaráti, ktorí sa nemali radi. Jeden bol umelec a druhý tiež.

Maliar vedel kresliť a klavirista hrať. Obaja však boli presvedčení o tom, že by to dokázali aj naopak. A lepšie.

Maliar nakreslil tvár a do nej nos.

„Mal tam byť rypák.“

„Prečo by som dával človekovi rypák?“

„Z toho človek nebude. Vyzerá ako prasa.“

Maliar sa nahneval, skicu skrčil a hodil ju do koša.

Klavirista zahral na klavíri prvý takt.

„Chýba ti tam čierny kláves.“

„Táto skladba nemá poltóny.“

„Z toho skladba nebude. Iba taký brak.“

Namrzený klavirista svoj part roztrhal a hodil ho do koša.

            Maliar a klavirista boli dobrí kamaráti a navštevovali sa každý deň. Vďaka tomu nikdy žiadnu prácu nedokončili. V jedno takéto produktívne popoludnie sa rozhodli, že to takto ďalej nepôjde.

„Musíme sa naučiť ustupovať,“ poznamenal maliar, keď vyhadzoval von oknom prasa.

„Priateľstvo je predsa o kompromisoch,“ prisvedčil klavirista, keď sa mu v rukách krčila jeho najnovšia poltónová kompozícia.

Maliar prestal kresliť nosy.

Klavirista prestal používať biele klávesy.

Maliar bez nosa a klavirista s polovičnou klaviatúrou však neboli pravými umelcami.

„Chýba ti tam nos.“

„Tento portrét nebude mať nos. Ani ten ďalší a ďalší za ním.“

„Portrét bez nosa nemôže dýchať. Tvoj obraz potom nežije.“

Maliara pochytila veľká zlosť, do jednej ruky vzal mäkkú ceruzku, do druhej plochý štetec a vypichol klaviristovi oči.

Klavirista nahmatal klavír a začal hrať.

„Malo tam byť malé a.“

„Ale nie je. Moje skladby budú zložené len zo zvýšených tónov.“

„Skladba bez základu sa neudrží v ušiach. Skôr, ako stihne vojsť do duše, zloží sa na zem.“

Klavirista stratil nervy, chytil maliara za nos a privrel ho do krídla. Nato udrel po klávesoch (od malého po dvojčiarkované a) až ohluchol.

            Boli dvaja kamaráti, ktorí sa mali radšej. Jeden bol umelec a druhý ešte väčší.

            Maliar kreslil nosy a slepému klaviristovi sa jeho obrazy veľmi páčili. Klavirista skladal biele melódie a hluchý maliar ho dokázal počúvať celé dni. Viac sa nehádali, lebo pochopili, že dobré vzťahy sú o kompromisoch.

            Na krídle sú poukladané prasatá, všetkých osem. Ktosi v čiernom fraku prikladá prsty na klávesy a hoci nevidí, zakaždým trafí iba biele. Takí sú najlepší kamaráti.

Lenka Želonková

(15.12.2000)

Študuje špeciálnu pedagogiku na Prešovskej univerzite v Prešove. Žije v Prešove, venuje sa próze. Členkou klubu je od roku 2017.

Ocenenia

Putujúce pero 2018 (1. miesto), Poetická Ľubovňa 2019 (1. miesto), Literárna Senica L. Novomeského 2019 (1. miesto), Poetická Ľubovňa (cena poroty), Mladá slovenská poviedka 2020 (1. miesto), Literárna súťaž festivalu Končiny 2021 (2. miesto) a iné.

Publikovala

Dotyky, Slovenské pohľady, Vertigo, Zborník Mladej slovenskej poviedky 2020, zborník klubu Priúzko (2021), Cez suchých steblá tráv - zborník Poetickej Ľubovne (2022).

Vydala

Zvliekanie (FAMA art Spišská Nová Ves, 2022)