Zahryznutí

,,Mamka! Dostal som jednotku!“

,,Teraz nie, Adrián.“

,,Ale mami, je to moja prvá jednotka zo slovenčiny. Písali sme o...“

,,Daj mi pokoj! Nech sa otecko stará!“

,,Ocko, aha, čo mám v žiackej knižke.“

,,Daj to podpísať matke.“

,,Mamka sa zamkla v kúpeľni. Chce, aby som ju nechal. No tak sa na to aspoň pozri.“

,,Nemám čas, Matúš.“

,,Ja nie som Matúš.“

Domácu úlohu som robil s bratom. Sľúbil som mu za to celý zvyšok sladkostí z Veľkej noci. Končí sa máj, takže toho aj tak veľa neostalo. Až si on nebude vedieť rady s matematikou, bude mi musieť požičať svoju pištoľ, čo robí zvuky ako naozajstná.

Kamaráti v škole vravia, že domáce s nimi robia rodičia. Vymýšľajú si, lebo nám závidia, že sme dvojčatá a pomáhame si. Rodičia robia domáce s deťmi iba vo filmoch. Ocko minule hovoril, že filmy sú plné klamlivých sračiek. Ja si to tiež myslím. Vo filme sa mamka a ocko ľúbia, smejú sa a ležia spolu v posteli. V skutočnosti po sebe kričia a ocko spí na gauči v obývačke. Na tom gauči sa nedá skákať ako na trampolíne, je príliš tvrdý a okrem toho smrdí. Ocko má asi smrad radšej než mamu.

Domácu som odovzdal v utorok. Učiteľka do nej hneď zaryla svoj špicatý nos. Potom sa na mňa čudne pozrela.

Po hodine si ma zavolala na chodbu. Modlil som sa, aby to nebolo preto, že zistila, kto pred týždňom polial jej učebnice džúsom. Potrestal som sa sám. Odvtedy pijem iba vodu z vodovodu.

,,Tvoja práca ma prekvapila. Na jednej strane milo – zdá sa, že v slovenčine začínaš dokonca predbiehať svojho brata.“

Naťahoval som si rukáv na svetri. Keď som hovoril, že mi Matúš pomáhal s domácou, myslel som tým, že ju urobil celú za mňa a ja som si ju ani neprečítal.

,,Na strane druhej... Je skutočne pravda, čo si tam napísal?“

Doriti.

Matúš nezvykne klamať.

To by mi neurobil.

Veď som mu dal všetky svoje zásoby!

,,Hej,“ prehltol som.

Pozrela na mňa ako na opustené mačiatko. ,,Máš pocit, že tvoja mamička a otecko sa... nemajú radi?“

Mlčím.

,,A preto sa ti nevenujú?“

Nič jej nepoviem.

,,Viackrát som zachytila, ako tebe i Matúškovi dávajú spolužiaci zo svojich desiat, tiež vaše oblečenie... Takýto prístup si rozhodne nezaslúžite. Ale preto som tu ja...“

Učiteľka si kľakla a chytila ma za plecia. Neznášam, keď sa ma dotýkajú cudzí ľudia, nieto bosorky.

,,Mne sa predsa môžeš zdôveriť. Chcem vám pomôcť.“

Učiteľky nepomáhajú ani vo filmoch.

,,Nepotrebujem vás! Ani rodičov! Dajte mi pokoj!!“

,,Mamka, som hladný.“

,,Pred chvíľou si jedol.“

,,To bolo už dávno.“

,,Petronela! Priprav niečo bratovi!“

,,Počuješ? Takto zvoní iba ocko! Ocko prišiel!“

,,Ja otvorím! No čo, zasa si sa ožral jak prasa a teraz nevieš trafiť do kľúčovej dier...?!“

,,Dobrý deň, prišli sme z úradu práce, sociálnych vecí a rodiny na podnet pani Gdovinovej, učiteľky vašich synov. Môžeme vojsť?“

,,Samozrejme. Peťka, anjelik môj, robíš bračekovi jedlo? To predsa nemusíš, ja Aďkovi navarím. Tak, o čo ide?“

,,Že si neschopná manželka, som pochopil už dávno. Ale že zlyháš aj ako matka...!“

Motal som sa okolo chladničky. Mamka sa o ňu opierala a ja som sa bál poprosiť ju, aby nezavadzala. Ocko pochodoval po kuchyni a dookola mrmlal: ,,Sociálka! U nás! To je hanba...“

,,Ukážkový otecko sa ozval! Vymetač krčiem!“

Pri tých dvoch tetách, čo ma špehovali pri hre a dávali mi hlúpe otázky, mamka niekoľkokrát zopakovala, že ,,svojmu najkrajšiemu a najsladšiemu synčekovi hneď pripraví papanie“. Doteraz som ho nedostal.

,,O deti sa má starať matka! Lenže ty nedokážeš ani nakŕmiť decko!“

Až vtedy si všimla, že sa jej tmolím pod nohami. ,,Pred chvíľou jedol.“

,,Pred tromi hodinami,“ zapípal som.

,,Čuš!“ okríkla ma.

,,Ty čuš a počúvaj!“ okríkol ocko mamku. ,,Podávam žiadosť o rozvod.“

Roz-vod.

To znie ako vodovod.

Dlhšie nám netečie teplá voda. Ešteže ocko podá žiadosť.

Už nezabúda kľúče. Nevyzváňa a nebúcha na dvere.

Ocka som tridsaťštyri dní nevidel.

Inak domáce stále robievam s bratom. Peťa nám pomôže len vtedy, keď jej pripomenieme vyhrážku: ,,Vyžalujeme mamke, čo skrývaš pod posteľou!“

Matúš tipuje, že je to otrava pre potkany. Podľa mňa ukradla z kuchyne práškový cukor.

Odkedy sme ,,neúplní“, ako povedala pani učiteľka, Peťa je zvláštna. Niekedy skáče po byte ako šimpanz (a to som si myslel, že je veľká), tancuje a smeje sa, o chvíľu nato sa krčí v kúte a vystrašene obzerá po našej detskej izbe, ako keby tam tancoval ktosi iný. Vyzerá ako zo strašidelného filmu. Jeden taký som videl. Odvtedy nechodím do pivnice. Žiadnej. Nikdy viac tam nevkročím.

Ja viem, sú to len klamlivé sračky.

Aj tak z nej mám strach.

A vlastne o ňu tiež.

Bol som hladný.

Z kúpeľne sa ozýval plač, chladnička aj môj úkryt na sladkosti zívali prázdnotou a Peťa sa niekde flákala.

Vtedy mi to napadlo.

Zohol som sa pod jej posteľ. Nie je na tom predsa nič zlé. Teraz ukradnem, neskôr dvojnásobne oplatím.

Vytiahol som malé igelitové vrecúško. Po Vianociach budem mať kooopu perníkov a salóniek. Všetky jej dám.

Ponoril som prsty do bieleho cukru. Otravu pre potkany máme v pivnici a tá nie je biela. Videl som ju skôr ako ten horor. Takže mám pravdu ja.

Navyše, do Vianoc ostáva iba 178 dní...

Moji rodičia sú ako zuby.

Najradšej by sa do seba zahryzli. Vzdialení sú od seba asi ako rezák a stolička, takže vedia o sebe len to, že si lezú na ďasná. Vrčať na seba, drviť slová je to jediné, čo robia spolu. Prechovávajú toleranciu voči jazyku. Nikdy si doň nezahryznú. Sú kriví a nestabilní, lebo sa navzájom snažia vytlačiť, čím narúšajú aj pevnosť mliečnych zubov medzi nimi.

Pevnosť detí.

,,Nelež na zemi, prechladneš. Haló! Vstávaj! Adrián? Ó, nie. Nie! Niee!!“

,,Čo vrieskaš?“

,,Braček, preber sa! Ach, mala som sa radšej zabiť. Je neskoro?“

,,Čo si mu spravila?! Synček!“

,,Malo to byť moje. Len moje! Došľaka, koľko si toho vzal? O všetko som prišla. Mama, pomôž nám konečne!“

,,Čo je to?!“

Drogy sú návykové látky škodlivé pre zdravie.

Takto to diktovala pani učiteľka. Že bývajú pod sestrinou posteľou mi ale nikto nepovedal.

Bol som nahnevaný na Peťu. Pichali mi injekcie a teraz musím ležať. Hrozná nuda. No až ju pustia z toho miesta, ktorého názov mi nechcú prezradiť, objímem ju tak silno ako veľké sa dá povedať ,,ďakujem“. Do nemocnice prišli obaja.

Mamka mi sľúbila, že až prídem domov, bude na mňa čakať rajčinová polievka a ryžový nákyp. ,,Naješ sa do prasknutia.“

Matúš mi daroval svoju pištoľ, čo robí zvuky ako naozajstná. ,,Zastrelíš každý amfetamín skôr, než ťa stihne zabiť.“

A ocko objavil medzi mnou a Matúšom rozdiel. ,,Na palci pravej nohy máš znamienko. Viac si vás nepomýlim! Teda... ak budete chodiť bosí,“ zasmial sa.

,,Matka si svoje deti aj tak pozná najlepšie,“ neodpustila si mamka.

,,Iste,“ prevrátil očami ocko.

Možno budú do seba navždy zahryznutí. Ale nás ľúbia. Bezpodmienečne.