Učiteľka

Lístie šuchoce pod nohami, stratilo svoju sviežosť, je hnedasté a zošúverené. Akoby zovrelo dlaň a po zašpinených prstoch steká do dlane tekuté blato. Javorové listy, pávie perá gaštanov nahromadené pod stromami trpkasto páchnu. V prednej časti parku pri soche slávneho rodáka a národovca stúpa prúžok dymu z nahrabaných listov a odpadkov. Ovíja nohy nositeľa pokroku. Okolo prebehnú deti. Pokrikujú, hádžu sa do hromady na opačnej strane. Narúšajú pokoj šedivej hmlistej oblohy, ktorý leží v strede mesta. Potom začnú do povetria vyhadzovať náručia lístia. Jačia, smejú sa. Ostré vysoké zvuky narážajú do ospalosti, ktorou trpí aj toto mestečko. Národovec hľadí zamračene, ústa stíska do jednej rovnej čiary, kamennými očami hľadí do bodu, ktorý mu určil jeho tvorca. Žaneta Mojsíková sedí uprostred hluku, odovzdáva teplo svojho tela drevenej lavičke pod zmáčanou vypŕchnutou lipou, posúva nohu dopredu, dozadu, kým nevyryje brázdu a  neodstráni z nej akýkoľvek náznak špiny. V tomto novembrovom popoludní sedí v parku, nepočuje. Sedí v strnulej polohe, rukami pred sebou zviera koženú tašku, pritláča ju na prsia ako najväčšie bohatstvo. Nevie, či je zima. Sedí a vyrovnáva sa s dnešným dňom. S krivdami, ktoré musí prežiť. Rozpamätáva sa na všetky detaily nespravodlivosti, malých radostí. Prehrabuje sa v nich ako v kabelke. Kým nájde správnu vec, vytiahne zožmolenú vreckovku, kľúče od zborovne, účtenku, rúž, pero, písomky založené v obale. Aj teraz. Každé pripomenutie ju pichne, zabolí v žalúdku, stiahne hrdlo. Zatína prsty, nohou vyhrabáva ryhu. Ani nezbadá, že jedno z detí pred ňou zastane, pozerá na ňu, usmieva sa. Chlapec sa ozve:

- Ja viem, čo ti je. Teta.

Žaneta sa spamätala, vracia sa do reality. Povie:

- No...- Je v tom nádej, očakávanie.

- Ty si bláznivá!

Žaneta stuhla. Pripomína sochu. Prsty sa jej bolestne zarývajú do tašky. Pod národným buditeľom sa rozhorel ohník.

- Čo som? - snaží sa učiteľka priateľsky osloviť chlapca. Znie to neprirodzene.

- Bláznivá, - povie dieťa.

Až teraz si Žaneta uvedomí, že chlapec má pravdu. Okrem nej nik nesedí na poobedňajšou vlhkosťou presiaknutej lavičke. Je takmer prítmie a v parku sa rozsvecujú lampy. Deti volajú chlapca, ale ten považuje mlčanie ženy za slabosť.

- Ty si šialená!

Prehrabne si vo vlasoch, stisk tašky povolil.

- Čo si povedal?

- Si šialená!

Deti spozorneli, cítia možnosť lepšej hry, podídu a opakujú po kamarátovi Šialená, šalená, šalená... Znie to rytmicky, ľubozvučne. Hravo. Na pesničku práve vymyslenú sa dá tancovať. Opakovanie slova nadobúda charakter zaklínadla. Žaneta Mojsíková sa čoraz viac krčí, stláča do vnútra seba samej. Potom skríkne:

- Ja som učiteľka!

Deti prevezmú nový refrén a pospevujú:

- Ja som učiteľka, ja som u-či teľ-ka...

Žaneta by teraz najradšej vstala, zrevala, bila, udierala po tých detských ksichtoch, zvalila na zem, kopala kým by neplakali, neprosili o milosť. Urobila by to za celý dnešný deň, za všetky predchádzajúce dni.

Neurobí to, iba vstane, tašku položí na lavičku, ruky držiac pri tele povie:

- Ja som učiteľka Žaneta Mojsíková.

To už lampy svietia trvalo, neblikajú. Oheň pri soche dohorel, národovec hľadí do tmy. Okolo parku prebehne sanitka a vydáva bolestné výkriky.

Chlapec chytí učiteľku za ruku a povie:

- Ideme.

Deti sa pridajú a vedú Žanetu Mojsíkovú. Na vyrytú ryhu padá jesenný list plný škvŕn.