Pisár

    Pero kreslí krivky slov a ty, pisár vnímaš ich obsah. Zaznamenávaš do tvarov objemy významov. Si umelcom uchovávajúcim v pamäti písmen prítomnosť. Uvedomuješ si, že zachovávaš čas, priestor myšlienky? Chcel by si však zapísať zdvihnuté obočie, opovržlivý posunok, posmešne sa tváriaci kútik úst, ale slová na to nestačia. Slová klamú. Iba intonácia, spôsob artikulácie, cerenie zubov prezrádzajú skutočné úmysly. Si pisár a vieš, čo sa rozpráva za ťažkými dubovými dverami zvnútra vyčalúnenými hrubou látkou. Vnímaš vôňu doleskla žiariacich stolov natretých voskom. Vidíš hovoriacich osvetlených lúčmi slnka prenikajúcich spoza velikánskych okien. V mysli máš zapísané prešibané prižmurovanie očí, čas predlžujúce hladenie fúzov rečníka i nervózne poklepávanie špičky topánky o nohu stola. Nič z toho sa nenachádza v oficiálnych listinách. Iba na okraji značka, malá ani mušie oko a podpisy zúčastnených. Aj o nich by si vedel rozprávať, ale mlčíš. V tvojom tichu sa chveje ruka zbabelca, atrament kvapká na rukáv, svoj znak pridáva i analfabet s pevným stiskom ruky a ešte pevnejšou vôľou. Ty vieš, to on drží všetkých pod krkom, pod každým naškrobeným okružím cíti pulzovanie tepny, zdesený tlkot srdca a dôrazným hlasom prinúti vykonať nevykonateľné. Intrigán a organizátor zákulisných hier sa vie správať nenútene, priateľsky. Ty si pisár, nepovieš aktérom vstupujúcim do týchto hier o majetky a posty nič. Ty mlčíš. Pre svoje umenie si obetoval hlas. Vytrhli ti ho z hrdla spolu s jazykom. Zostala z neho len jazva. Tvoj svet vytvoril pisársky stolec, nôž na orezávanie bŕk, banky a kadejaké nádobky na miešanie atramentov. Musíš prísť v ktorejkoľvek dennej či nočnej hodine, pripravený načúvať šepkaniu a rýchlymi ťahmi uviesť do chodu mašinériu čiar. Potom predložiť záznam čitárovi, ktorý nepočuje. Len vidí. To je systém, na ktorom stojí bezpečnosť krajiny. Na analfabetovi, čo ju riadi, nemom pisárovi a hluchom čitárovi. Chýba už len trojjediný: slepý, hluchý a nemý poddaný. Kedysi mali dokumentaristu s fenomenálnou pamäťou, no chlap sa zbláznil, začal plieť udalosti, dátumy, mená. Pravdepodobne práca fúzatého analfabeta s anjelskou tvárou. Ty, pisár o tom niečo vieš, ale mlčíš. Nevedieš si tajné zápisky? Na čo myslíš, keď usínaš? O čom snívaš? Z úst ti vychádza smradľavý ston pripomínajúci vrčanie zvera. Koľký paradox k tvojmu úhľadnému písmu! Tvoje súkromné dejiny sa stratili v prepadlisku. Nik nevie, odkiaľ si, kto odhalil tvoje neuveriteľné schopnosti, kto ti bol učiteľom. Len gazdiná, ktorá ti nahrádza ženu, počúva vzduch spoza zomknutých pier. Nerozumie ti? Za toľké roky... hádam aj posunky... Nediv sa, keď ju nahradí oveľa mladšia, pevnejšia v bokoch, prostoduchejšia a hlavne oddaná tomu diablovi. Ani netušíš, že sa stávaš najsledovanejšou osobou. Najpodozrivejším a najnebezpečnejším človekom. Mlčiaca najmenšina. Tak ti predsa vraví tvoj... pán?... tvoj... diktátor. Kým jemu sa tvár zaokrúhľuje, brucho tiež, ty si vynašiel spôsob na zachytenie nebadaných náznakov nálady, tónu hlasu. Listinami sa hemžia podivné vlnovky, čiarky - znaky pripomínajúce omyly. Hej, omyly ospravedlňujúce slabnúci zrak a menej isté prsty. No to je iba začiatok, lebo do svojho umenia zaúčaš žiaka, ktorého si sám našiel. Je pokračovaním nástroja, je zaostreným hrotom neviditeľnej dýky. Ty si naučil chlapca mlčať, jazyk schovať tak, aby vyzeral ako mŕtvy kus mäsa. Cvičíš mu pamäť. Akoby si cvičil zabijaka, časovanú zbraň, ktorá udrie v nepredvídanej chvíli prekvapivo, a preto smrteľne. Tušíš, že čoskoro príde posledná bodka. Príliš dlho si sa tváril ako stroj, ktorého sa nič netýka. A to je podozrivé. Fúzatý vie svoje, hoci je analfabet. Stroje sa kazia a človek je príliš zložitý mechanizmus, aby fungoval nepretržite bez zastavenia a poruchy. Vzbudzuješ pochybnosť svojou bezchybnosťou. Pevná ruka držiaca stylus nepodlieha starnutiu? Ani zrak sa nezhoršuje. Svetlo sviečky neodoberá schopnosť pevných krasopisných tvarov. Vidíš a počuješ viac, ako je pre jedného potrebné. Vladári sa delia o moc, len ty nie. Je pravdou, že si zhrbený, ale... Vie niekto, či sa tvoja schopnosť písať viacerými jazykmi a písmami neznásobuje? Starovekí mudrci vraveli, že umenie čítať aj písať je ako telo a duša. Koľko tiel a duší máš ty? Nie je v tom  bosoráctvo?
     Nečuduj sa, že budeš onedlho trčať vo väzení a tvoj bývalý žiak zostaví svoj prvý zápis so svojím učiteľom. Zápis s podivnými takmer neviditeľnými znakmi. Bolesť z polámaných prstov, vypálených očí vošla do písma. Tvoj bývalý žiak ani najmenším posunkom nedá znamenie súcitu. Tak si ho naučil. Má tvoje tajomstvá a svoje poznanie. Iba raz ti zanechá, akoby omylom, na opaku zmučenej ruky pár kvapiek atramentu. Vieš. Je v nich tichý odchod. Prv, než ich vysaješ, mysľou prelistuješ ako zväzkami šuchotajúcich papierov pošpinených myšincami a zubami krýs. Až teraz napíšeš svoj prvý a posledný list.